Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Dany Kollár, Marián Magát …

Hitlerov režim vytvoril vlastný právny cirkus, kde sudca nebol sudcom, ale vykonávateľom vopred určenej vôle.

Existujú chvíle, keď človek nevie, či sa má smiať alebo znepokojene mlčať. Pohľad na niektoré rozhodnutia dnešného súdnictva totiž vyvoláva zvláštny dojem: akoby sa spravodlivosť presťahovala z chrámu práva rovno do cirkusovej manéže Adolfa Hitlera.

Paradox je o to väčší, že všetko sa stále deje s vážnou tvárou. Sudcovské taláre, vznešené slová o právnom štáte, citácie paragrafov a na konci slávnostná veta: „V mene Slovenskej republiky.“ Presne takto to vyzerá navonok. Ale človek si čoraz častejšie kladie otázku – čo sa skrýva za oponou?

Dejiny poznajú režim, kde súdnictvo fungovalo podobne. Aj tam boli sudcovia, zákony a rozsudky. Aj tam sa všetko dialo „legálne“. No skutočná spravodlivosť bola dávno pochovaná pod nánosom poslušnosti voči moci. Hitlerov režim vytvoril vlastný právny cirkus, kde sudca nebol sudcom, ale vykonávateľom vopred určenej vôle.

Dnes, našťastie, nežijeme v úplnej totalite. A predsa sa niekedy zdá, že mentalita právnej ekvilibristiky prežíva. Paragraf sa ohne ako gumový prút, výklad sa natiahne podľa potreby a zdravý rozum sa potichu vytratí z pojednávacej miestnosti. Výsledok? Rozhodnutia, ktoré viac pripomínajú akrobatické číslo než poctivé právne uvažovanie.

Ironické je, že občan má tomu všetkému tlieskať. Veď predsa ide o „autoritu súdu“. Lenže autorita sa nerodí z talára ani z pečiatky. Rodí sa z pravdy, odvahy a spravodlivosti.

Ak sa tieto tri veci stratia, zostane už len kulisa. A kulisy patria do divadla alebo do cirkusu – nie do súdnej siene, ktorá má byť chrámom spravodlivosti.

.:.:.