Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Som hrdý na svojho slovenského premiéra R. Fica. Veľké vystúpenia prinášajú veľké reakcie. A niekedy sú tie najostrejšie práve z domácej pôdy.

Ešte nikdy som nezažil takú spŕšku – až oslavných – reakcií na konanie slovenského premiéra. Svetové portály, zahraniční komentátori, analytici z rôznych kútov Európy – a zrazu sa hovorí o Slovensku inak. Nie ako o „malej krajine na mape“, ale ako o štáte, ktorý má hlas. A ten hlas je počuť.

V čase, keď sa politika v Európe často mení na unavené opakovanie fráz, zaznelo konanie, ktoré malo obsah, postoj a odvahu. Nie servilnosť, nie opatrné našľapovanie medzi bruselskými kanceláriami, ale jasne formulovaný národný záujem. Premiér nepôsobí ako úradník na výlete, ale ako reprezentant suverénneho štátu.

Mnohí doma budú hundrať. Vždy hundrú. Lebo pre niektorých je národná seba vedomosť automaticky podozrivá. Ak sa Slovensko ozve, vraj je to problém. Ak mlčí, vraj je bezvýznamné. Zvláštna logika. No rešpekt si nezískate tichom ani pokorným prikyvovaním. Rešpekt si získate tým, že viete, kto ste – a čo chcete.

Slovensko nepotrebuje politikov, ktorí sa boja vlastného tieňa. Potrebuje lídrov, ktorí stoja rovno. A ak dnes vidím, že meno našej krajiny zaznieva s rešpektom, potom áno – som hrdý na svojho slovenského premiéra.

:.:.