Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Dany Kollár, Marián Magát…Taláre, paragrafy a akrobacia: tragikomédia súdnej moci

Paradox dnešnej doby je zarážajúci. V štáte, ktorý sa hrdo označuje za demokratický a právny, sa čoraz častejšie ozýva pocit, že spravodlivosť prestáva byť spravodlivosťou a mení sa na divadlo. A to je mimoriadne nebezpečné. Pamäť  nás totiž už neraz poučila, kam vedie súdnictvo, ktoré prestane slúžiť pravde a začne slúžiť „nasadenej“ moci.

Keď sa pozrieme na niektoré rozhodnutia, procesy či spôsob uvažovania časti súdnej moci, nemožno sa ubrániť nepríjemnej paralelnej spomienke. Aj v minulosti existovali režimy, ktoré si radi obliekali plášť zákonnosti, no v skutočnosti vytvorili len groteskný právny cirkus. Sudcovia sedeli za lavicami, kladivká dopadali na stoly, paragrafy sa citovali – ale spravodlivosť bola dávno mŕtva. Rozsudky boli často len formálnym potvrdením vopred určenej vôle moci.

Najväčším paradoxom je, že podobné mechanizmy sa môžu objavovať aj dnes. Nie v rovnakej podobe, nie s rovnakou brutalitou – ale v mentalite. Keď sudca prestane cítiť zodpovednosť pred pravdou, keď sa rozhodnutia začnú rodiť zo svojvôle, ideológie alebo kariérneho kalkulu, právo sa mení na kulisu. A kulisy patria do divadla, nie do súdnej siene.

Spravodlivosť však nie je hra. Nie je to predstavenie pre médiá ani nástroj na disciplinovanie nepohodlných ľudí. Je to základný pilier štátu. Ak sa tento pilier začne drobiť, celá stavba sa raz zrúti.

Preto je najvyšší čas hovoriť nahlas a bez strachu. Sudca má byť služobníkom zákona, nie režisérom vlastnej resp. progresívnej komédie. Lebo ak sa súdna sieň zmení na cirkus, prestáva byť štítom spravodlivosti – a štát sa ocitá na veľmi nebezpečnej ceste. 

:.: