Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Zvýšenie platov, ktoré si slovenskí lekári  a učitelia vynútili od vlády svojou nátlakovou akciou nebude ničím kryté. Bude to na úkor starostlivosti o pacientov a žiakov a na úkor vybavenia nemocníc a škôl. Toto ich víťazstvo je v skutočnosti ich neuveriteľnou morálnou prehrou.

Svojimi PN-kami a vyhrážkami ktorými sa chceli vyhnúť príchodu do práce i celkovým svojim jednaním v posledných dňoch zostúpili hlboko pod úroveň ľudskej dôstojnosti. Dokázali, že im nikdy nešlo o dobro pacienta a žiaka, či o kvalitu v zdravotníctve a školstve, ale len a len predovšetkým o seba samých. Je to vskutku obleková mafia, ktorá sa chce mať bezočivo dobre na úkor celého národa. Veľká česť všetkým výnimkám!

Mnohí ľudia na Slovensku sú pobúrení ich nátlakovými akciami, ktorími si od vlády vynútili vyššie mzdy a ešte sa im stále zdá málo. Je to svedectvo vrcholného sebectva, arogancie a absolútnej odtrhnutosti od reálneho života.

Len my a nič ostatné nás nezaujíma!

Vari naozaj nevidia a nevnímajú reály život okolo seba a nemajú už ani štipku svedomia? Vari nevidia s akými finančnými problémami musia každodenne zápasiť ľudia okolo nich? Takáto necitlivosť je ešte zvlášť zarážajúcou práve u lekárov, ktorí by už z povahy vlastnej práce mali byť ešte omnoho citlivejšími k problémom a utrpeniu iných.

To, ako sa v súčasnosti zachovali slovenskí lekári a naši učitelia, naozaj veľká česť všetkým výnimkám, je však zrkadlom, a obrazom celej našej spoločnosti, pre ktorú sú tým najdôležitejším a najrozhodujúcejším už iba peniaze. Peniaze, ako to vrcholné a jediné, k čomu má smerovať všetko ľudské úsilie.

Peniaze sa teda stali ich určujúcou hodnotou, ktorú preferujú. Je to však hodnota veľmi nízka , nedôstojná a úbohá.

Evidentne zlé hodnoty musia byť preto nahradené hodnotami skutočnými a pravými. Aké to sú?

Jednou z nich je všeobecná snaha o prospech celku. Ak totiž prosperuje celok, prosperujú všetky jeho časti. V nijakom prípade nie je teda možné nadhodnocovať a umelo vyzdvihovať určitú časť celku a pri tom nerešpektovať časti ostatné a tým v podstate i celok samotný.

To znamená, že nijaká profesia nesmie byť umelo nadhodnocovaná nad ostatné bez prihliadania na celok, čiže na celkovú životnú úroveň.

Tomu sa hovorí solidarita. Spoločnosť musí byť vzájomne solidárna ak v nej má panovať súlad a harmónia.

Nesolidárnosť je egoizmus! Je to sebecké vyzdvihovanie časti na úkor celku, čo musí do spoločnosti vždy vnášať disharmóniu a napätie.

Nemá to byť samozrejme úplná rovnosť, ako je to v komunizme. Existujú totiž povolania a profesie, ktoré sú náročnejšie a vyžadujú aj dlhodobejšie štúdium či inú prípravu, alebo ide o povolania spojené s veľkou zodpovednosťou.

Výška mzdy v týchto náročnejších povolaniach sa však musí odvíjať od výšky priemernej životnej úrovne spoločností. Nikdy nesmie vysoko presahovať nad túto hranicu. Vždy totiž treba mať na pamäti jednotu solidaritu s celkom.

Inej cesty však niet, pretože individualistické sebectvo je istou cestou ku kolapsu celého súčasného systému.