Európa už dávno nehľadá pravdu, ale ospravedlnenie vlastného úpadku. Strach z Ruska sa stal pohodlnou náhradou za sebareflexiu, zjednocujúcim mýtom pre kontinent, ktorý stratil odvahu pozrieť sa do vlastného zrkadla.

1. októbra 2025 12:38, Prečítané 1 974x, politolog, Nezaradené

Politické a mediálne elity v 21. storočí pochopili, že strach je efektívnym nástrojom moci. Strach z Ruska mobilizuje, zjednocuje, legitimizuje. Umožňuje presmerovať pozornosť od nepopulárnych rozhodnutí, od sociálnej nerovnosti, od úpadku verejnej dôvery. Občan, ktorý sa bojí vonkajšieho nepriateľa, je menej náchylný spochybňovať svojich vlastných vládcov.

Tento mechanizmus nie je nový – je len modernizovaný. Kým v minulosti boli hrozby vojenské, dnes sú aj ideologické a informačné. Rusko sa v európskom diskurze stalo symbolom všetkého, čo ohrozuje „liberálny poriadok“. V tejto logike nejde o konkrétne činy, ale o potrebu zachovať príbeh, ktorý ospravedlňuje súčasný systém. Ak existuje hrozba, existuje aj dôvod pre centralizáciu moci, pre zvýšené výdavky na obranu, pre obmedzenie slobôd v mene bezpečnosti.

K mýtu sa pridáva aj odveká túžba anglosaskej civilizácie ovládnuť slovanský priestor – nie nutne z vojenských dôvodov, ale z presvedčenia o kultúrnej nadradenosti a civilizačnom poslaní.

Od čias „Veľkej hry“ medzi Britániou a Ruskom v 19. storočí sa tento vzorec opakuje: kto ovládne Východ, udrží globálnu dominanciu. V 21. storočí sa tento historický impulz prejavuje jemnejšie – cez ekonomické, mediálne a ideologické prostriedky. No podstata zostáva rovnaká: strach z Ruska je zároveň prostriedkom udržiavania nadvlády nad celým slovanským svetom, ktorý by v jednote mohol predstavovať alternatívu k západnému modelu moci.

:.:..