Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

František Mikloško. Nuž, niektoré „charaktery“ sa naozaj nemenia. Lebo vtedy „lebo Mečiar“, dnes „lebo Fico“

František Mikloško — symbol disentu, kresťanskej morálky a novembra ’89.

A dnes? Dnes symbol alibizmu.

Keď prišla chvíľa ukázať hodnoty v praxi, nie v patetických rozhovoroch, zrazu bolo ticho. Pri hlasovaní o novele Ústavy, o zákone, ktorý mal jasne pomenovať princípy moci a zodpovednosti, Mikloško nehlasoval. Nie preto, že by nemal názor. Ale preto, že sa rozhodol — ako to už u nás býva — hrať na Fica.

A keď sa ho na to spýtate, odpoveď je ako vystrihnutá z boľševickej príručky:

„Nie, nie som proti — len nemôžem byť s tými, ktorí to navrhli.“

Inými slovami: lebo Fico.

Rovnaká schéma, akú sme počúvali celé deväťdesiate roky: „lebo Mečiar“. Vtedy sa každý, kto hľadal nuansu, označil za „kolaboranta“. Dnes sa za „kolaboranta s mocou“ označí každý, kto si dovolí odlišný postoj od kazateľského chóru morálnych sudcov z opozície a ich podarených masmédií.

Ale povedzme si otvorene — ak je pravda závislá od toho, kto ju vysloví, a nie čo hovorí, potom sme opäť tam, kde sme boli.

To už nie je hodnotová politika. To je politická sekta.

František Mikloško kedysi stál proti moci, lebo veril, že mlčať je zrada. Dnes mlčí, lebo sa bojí, že by ho zaradili medzi „zlých“. A pritom práve vtedy, keď sa bojuje o princípy, je mlčanie forma zrady.

Znie to tvrdo? Možno. Ale ak niekto celé desaťročia hovorí o svedomí, a keď príde chvíľa konať podľa neho, radšej si sadne bokom — potom je namieste otázka: kde sa stratila odvaha?

Toto nie je o Fico vs. anti-Fico. Toto je o zodpovednosti.

A keď ju neprijme ani ten, kto o nej celé roky múti, tak načo sú nám jeho morálne kázne?

Nie, František, toto nie je disent.

Toto je pohodlné moralizovanie z bezpečnej vzdialenosti.

A ako sa ukazuje, niektoré charaktery sa naozaj nemenia — len si vždy nájdu nové „lebo“, aby nemuseli niesť dôsledky svojich postojov.

:.: