Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Mlieko ktoré vydrží po otvorení čerstvé aj mesiac. Paráda. Len po mesiaci neskysne ale zhnije.

Bolo to dávno, ale pamätám si chuť čerstvo nadojeného mlieka, práve vymúteného masla, jogurtu alebo trebárs kyslého mlieka. To som jedával lyžicou priamo z veľkej fľaše. Jogurt sme si dokonca vyrábali doma „naočkovaním jogurtovej kultúry“ do čerstvého mlieka. S jahodovým džemom to bola absolútna pochúťka, či už ako jogurt alebo jogurtové mlieko.

Bolo to dávno, ale pamätám si u babky na dvore chliev s dvoma prasiatkami, sliepky s kohútom, nejaké tie kačky a husy. Žltučkú praženicu, pečenú hus s lokšami alebo fajnovú údenú slaninku. Chlieb natretý masťou s čerstvou cibuľkou. Výborné domáce klobásy, jemnú pečeňovú pašteku, doma konzervované mäso.

Bolo to dávno, ale pamätám si, že všetky tieto dobroty vyrábali babka, mama alebo otec z toho čo dokázali vypestovať alebo vychovať na zopár ároch zeme. Zem a ich pracovité ruky nás dokázali uživiť. A zdravo.

Odvtedy pretieklo veľa vody, pracovité ruky sa zmenili na pietnu spomienku a jedlo už nevyrábame. Už kupujeme veci. Nie však od iných pracovitých rúk. Kupujeme ho v Kauflandoch, Lidloch, Teskách či McDonaldoch alebo KFC.
Otázkou dneška je uhol pohľadu a hodnotenie ponúkaných „vecí“ podľa definície jedla, definície jedu alebo definície tovaru.

Á, ešte som zabudol na nezištnú pomoc bankových a nebankových subjektov vo forme úverov a iných peňažných revolúcií.