Pamätať si zlo je úplne normálne. Potrebujeme to!
Človek aj zviera si dokonale pamätajú toho, kto ich udrel a spôsobil im bolesť. Tak ako si pamätajú, že oheň páli. Rastliny si tiež pamätajú zlo. Je to aj vedecky dokázané. Jeden vedec totiž pravidelne zrezával listy fikusu. Tie potom napojil na prístroje, aby mohol sledovať rastlinu ako sa správa. Keď sa potom tento konkrétny „darebák“ priblížil k rastline, prístroje ukázali, že listy fikusu sa automaticky mierne zmenšili, akoby sa snažili skryť. Rastlina si totiž dokonale pamätá zlo.
Aj my si samozrejme pamätáme zlo a je to úplne normálne. Často si totiž zamieňame pojmy „zabudnúť“ a „odpustiť“. A dobrý človek vynakladá neuveriteľné úsilie, aby zabudol na spôsobené zlo. Spomienky však prichádzajú znova a znova, zabudnúť sa nedá. A človek si potom sám sebe vyčíta svoju „zášť“ a „zlovôľu“, a ešte viac sa snaží zabudnúť. Lenže čím viac úsilia vynaložíme na zabudnutie, tým častejšie a silnejšie si budeme pamätať to zlo, ktoré sa nám stalo.
Tak totiž funguje ľudská psychika a je to pre nás absolútne prirodzené. Na zlo totiž nezabúdame z úplne prirodzených dôvodov – sme vďaka tomu duševne zdraví a pomáha to nášmu pudu sebazáchovy. Takto je to všetko v absolútnom poriadku. Toto je normálne a správne. To, že nezabudneme, však neznamená, že nemôžeme odpustiť. Odpustiť totiž neznamená zabudnúť. Lebo ak sme odpustili, tak nezabudnúť už nie je prianím ublížiť niekomu, kto ublížil nám. A to je na tom azda to najťažšie. Preto sa samozrejme snažíme radšej zabudnúť. No a to je zas nesprávne a neprirodzené.
Netreba si doslova lámať hlavu a vymazávať svoju pamäť rôznymi trikmi a cvičeniami na zabudnutie. Naopak, česť a chvála za to, že si všetko pamätáme. Je to veľmi podstatné aj pre naše duševné zdravie. Ak totiž dokážeme odpustiť a nepomstíme sa, dokážeme žiť naozaj na vyššej duchovnej úrovni. Vždy môže nastať chvíľa, kedy budeme trochu napätí pri stretnutí s tými, ktorí nám ublížili. A bude trvať niekedy veľmi dlho, kým s tým všetkým budeme vyrovnaní a nebudeme mať už tú vnútornú potrebu ublížiť. Nie je to totiž o našej slabosti, ale o prejave našej sily, že dokážeme čeliť zlu. Vieme ho rozpoznať, pamätáme si ho a vieme sa proti nemu brániť.
Netreba teda nasilu zabúdať. Zabúdanie nemá nič spoločné s odpustením. Až keď dokážeme odpustiť, pochopíme v čom je naša sila. Našu dôveru si totiž treba zaslúžiť!
:.:.:
Celá debata | RSS tejto debaty