Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Chátra dvadsiateho prvého storočia je v podstate totožná s chátrou stredoveku.

Častým argumentom davu je, že žijeme v dvadsiatom prvom storočí, a preto by mali mať veľa samozrejmostí – a hlavne by im nikto nemal nič diktovať!

Pravdou však je, že chátra dvadsiateho prvého storočia je v podstate totožná s chátrou stredoveku, líši sa len svojím sebavedomím. Dnes sa netají tým, že keby mohli, zlynčovali by niekoho, o ktorého názoroch a existencii často vedia len málo alebo vôbec nič.

Iracionálne prchavé emócie, v základoch vulgárne, riadené „strategickou komunikáciou“, to a len to je podstatou a hnacou silou našej chátry dvadsiateho prvého storočia. Žiadny pokrok, žiadna zrelosť. Plne sa stotožňujem s názorom , že ak by títo ľudia boli po nejakej katastrofe ponechaní úplne sami na seba, v priebehu niekoľkých desaťročí by upadli do stavu poverčivého primitivizmu. Základný zlom a zdrojom ich sebavedomia je, že im postmoderný svet vtĺkol do hlavy, že ich „názor“ má hodnotu.

Čo z toho? Absolútne nič. Možno tieto postrehy niekoho podnietia, aby sa na veci pozeral inak, ako to chce nepriateľ. Dávajme si pozor, buďme ostražití.

.:.