Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Keď hymna stráca úctu, stráca sa aj charakter športu.

Pred každým hokejovým ligovým zápasom zaznie slovenská štátna hymna. Mala by byť okamihom hrdosti, zjednotenia, rešpektu. No dnes sa z nej stáva len otravná formalita, ktorú mnohí hráči pretrpia s výrazom znudeného turistu. Jeden sa kolíše, druhý sa obzerá, ďalší si odpľúva alebo krúti hlavou, akoby čakal, kedy sa dostane na WC.

Toto má byť hokejová liga na Slovensku?

Nie, hymna nie je playback pred reklamnou prestávkou. Je to symbol štátu, v  ktorom títo muži hrajú. Dres s logom na hrudi by mal znamenať zodpovednosť, hrdosť a pokoru. A nie teatrálne postoje, pohyby či znudené pohľady. Je hanbou, že sa z hymny stáva nepovinný rituál bez významu.

Ešte väčšou hanbou je, že hokejový zväz mlčí. Žiadne slovo, žiadne upozornenie, žiadny apel. Akoby sa báli ozvať, aby „nerobili zle“. Ale ak vedenie mlčí, mlčí aj rešpekt. A keď sa stratí rešpekt k hymne, stratí sa aj rešpekt k fanúšikom, k tímu, k samotnej hre.

Slovenský hokej sa rád oháňa tradíciou, no tradícia bez úcty je len prázdny plagát. Ak sa naši prvoligoví hokejisti nevedia postaviť k hymne so vztýčenou hlavou a sústredením, ako chceme, aby bojovali za farby  svojho klubu so srdcom?

Toto nie je výzva k pokrytectvu, ale k elementárnej slušnosti. Hymna nie je zdržanie pred zápasom. Je to chvíľa, keď má každý hráč ukázať, že chápe, v akom štáte hrá. Ak to niekomu príde zbytočné, nech si hokejový dres svojho mužstva  radšej ani neoblečie.

Čo na to majitelia klubov ? tréneri ? Fanúšikovia ?

Ja z tohto dôvodu ligový hokej na Slovensku zásadne nepozerám, a taktiež ani umelú NHL keď jej z najlepších akcii a momentov zápasu robia tupú reklamu.

::.:.