Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Štát môže všetko a občan nič, je vykonaný obrat, zo slobody do otroctva, zo zvrchovanosti jedinca v bezmocnosť nevoľníka. Ako dnes.

Nemýľte sa, demokrati, vy ste tí, kto vynašiel totalitný štát – štát, ktorý mimo seba nič neuznáva. A zo štátu demokratického, kde všetky zákony dáva štát, je veľmi ľahký prechod ku štátu diktátorskému, kde štát dáva zákony o všetkom.

Prax prechodu je rovnako ľahká. V priamej demokracii samozrejme, kde jedinci viditeľne vykonávajú zvrchovanosť, sa slobody asi udržia, avšak tá, ako je známe, neexistuje nikde okrem malých švajčiarskych kantónov a Andorry. V nepriamej demokracii je skutočným, viditeľným (alebo tiež neviditeľným, ba dobre utajeným) vládcom nejaký orgán, teoreticky len poverenec väčšiny. Ale pretože tento poverenec riadi školy, noviny aj voľby, pohybuje sa politická vôľa dokola od neho k podriadeným a od zvrchovaných voličov k nemu.

Voliči majú radosť zo svojej zvrchovanosti. Človek degenerujúcej civilizácie, to, čo by si nikdy nedal rozkázať od legitímneho kráľa, si nechá rozkázať od súčasného lúzra. Pretože pri kráľovi by sa cítil ponížený, cítil by, že má pána, že nie je zvrchovaný, že jeho poslušnosť nie je dobrovoľná, že kráľ-patriarcha má autoritu alebo výsosť, ktorá je sama od seba a vnucuje sa poddanému. A preto je práve „vláda z Božej milosti“ pre demokrata a demokraticky vychovaného kolektivistu neznesiteľná.

:.: