Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Krajiny tvrdého jadra eurozóny skolonizovali národy európskej periférie cez vytvorenie jednotnej meny, ktorá umožnila masívne zvyšovanie dlhu a spotreby. Banky a exportéri z jadra eurozóny preto vykazujú omnoho vyššie zisky. Teraz, keď profil tohto financovania prostredníctvom eura začína prejavovať svoje nedostatky, je stále viac vidieť, ako aktíva a kapitál prúdia z periférnych krajín do centra eurozóny. To znamená, že sa tak podarilo vytvoriť perfektný, zlepšený model feudalizmu, ktorý sme tu mali počas stredoveku. Periférne národy sú zadlžené voči jadru eurozóny a tak sa z daňových poplatníkov v centre stali novodobí nevoľníci, ktorí vytvárajú tovary a služby a tie prúdia do periférií. Na plnohodnotné pochopenie tohto novodobého kolonialistického modelu financovania potrebujeme iba štipku zdravého úsudku.

V starom modeli kolonializmu mocnosť, ktorá preberala vplyv nad národom, začala odčerpávať prírodné zdroje a presúvať ich na svoje územie, kde z nich profitovala. Takže aj kolónia, kde sa produkt vytvoril, musela tovary nakupovať od kolonizátora. V tomto novom modeli kolonializmu sa používa na podmanenie si krajiny dlh a pákový efekt, ktorý kontroluje štát za pomoci centrálnych bánk, ale vlastní ho bankový kartel. Pomocou tohto dlhového zaťaženia občanov periférnych kolónií sa presúva ich kapitál do krajiny, ktorá je ich veriteľom a poskytla im tieto pôžičky. Krajiny z centra (kolonisti) exportujú do týchto kolónií tovary a služby, takže sa ich zisky z kolónií v podstate zdvojnásobia: úroky z dlhu a financovania niektorých aktív ako napríklad nehnuteľností a zisky z predaja tovarov a služieb. Takže spoločnosť, ktorá si peniaze požičia, ich nakoniec aj tak pošle späť.

Dnes sa mocenské elity  snažia postaviť nevoľníkov z periférií proti nevoľníkom z jadra. To je potrebné, aby oba druhy nevoľníkov nezistili, že sú len hračkami v rukách štátnych a bankových mocností.