Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Ohyzdnosť demokracie spočíva práve v jej pokrytectve a podvodnosti. Ona jediná z politických teórií tvrdí, že jej nejde o moc, ale primárne o blaho ľudu. (Pre jej derivát, ako komunizmus to samozrejme platí tiež.) Staré systémy počítali s nízkosťou človeka, jeho vášňami, dedičným hriechom, s jeho túžbou po moci. Vraveli: vladárom ide o moc, ženie ich ctižiadostivosť a pýcha, ale s pomocou Božou sa pokúsime urobiť niečo aj pre ľud. Taká je realita.

Doba, ktorá nás predchádzala, sa nám javí vo dvoch extrémoch. Na jednej strane je to individualizmus, na druhej zase socializmus. Dva extrémy. Oba nás odstrašujú nielen svojou ideológiou, ale hlavne svojimi reálnymi, tak smutnými následkami pre život vôbec.

Keď aj pripustíme dobrú snahu na oboch stranách, nemožno si inak vysvetliť oba extrémy, len ako zlým ponímaním indivídua, spoločnosti a ich vzájomných vzťahov, ako aj poslania oboch. V takomto ponímaní indivídua a spoločnosti je zároveň aj ponímanie života hospodárskeho a politického; dobra partikulárneho a všeobecného.

Proti individualizmu aj proti socializmu staviame korporativizmus v štáte a potrebnú pozitívnu funkciu štátu v živote hospodárskom. Postavili sme za princíp hospodárskeho života sociálnu spravodlivosť a sociálnu lásku, lebo len realizovaním ich požiadaviek sa môže zachovať Bohom určený poriadok a v ňom skutočne dôstojný ľudský život. Hľadáme teraz prostriedok, ako uskutočniť spravodlivosť. K tomu volíme nielen proti socializmu, ale hlavne proti individualizmu korporatívnu organizáciu. To len preto, lebo ona je súca realizovať spravodlivosť.

Spravodlivosť má za úlohu upravovať vzťahy medzi ľuďmi. Ale tento problém sociálnych vzťahov neväzí len v pomere štátu k individuu. Sú tu ešte medzistavy, ako je stav organizovaný v korporáciu.

Prečo stavy , organizované v korporáciach ?

Lebo sú prirodzene potrebné, vyplývajú z ľudskej prirodzenosti. Práca je prirodzenou potrebou človeka! Ale zadosťučiniť tejto prirodzenosti (jej potrebám) nemôžeme inak ako spoluprácou s inými. Keďže práca je potrebná a schopnosti ľudí nie sú rovnaké, tak v dôsledku nerovnakých schopností ľudských sú nevyhnutné rozličné povolania: roľník, remeselník, lekár, sudca, duchovný. Jednotlivé povolania v tom istom geografickom prostredí a v tých istých sociálnych podmienkach sú k sebe solidárne, v istých potrebných vzťahoch. A keďže dobro partikulárne možno dosiahnuť len v rámci dobra všeobecného, je potrebné, aby jednotlivé stavy (povolania) boli organizované vzhľadom na všeobecné dobro, ak sa má predísť anarchii.

Aktivity v ľudskom živote nie sú rovnaké. V dôsledku rozličných predmetov rozličných predmetov (činnosti, p.r.) musia byť koordinované podľa predmetov, a to v toľkých, koľko ich žiada život dôstojný človeka. Každá z nich má svoj vlastný cieľ, svoju prirodzenosť (povahu) a teda aj svoj vlastný zákon a svoju vlastnú štruktúru, úmernú jej predmetu, cieľu. Všetky tvoria celistvosť v jednej organickej spoločnosti, ktorá má zaistiť každému členovi dobro čo možno najkompletnejšie – štát.

Štát im však musí ponechať určitú vlastnú činnosť. Štát ju môže a musí obmedzovať len natoľko, nakoľko činnosť vybočuje z vlastného cieľa, daného predmetom. Inak do ich partikulárneho života zasahovať nesmie.

Takto sa javí sociálny poriadok, zhodný so zákonom prirodzeným, ako čosi celkom iného, ako ho chápal individualizmus: „všetko pomocou individua pre individuum“ – aj ako ho ponímal socializmus: „všetko pomocou spoločnosti pre individuum“. Skutočný sociálny poriadok a spravodlivosť je určitou architektonickou stavbou, vybudovanou z rozličných súkromných inštitúcií, ktoré sú akoby zrastené v jednu suverénnu inštitúciu národnú, alebo štátnu.

Prečo korporácia? Prečo inštitúcia korporatívna? Ona je potrebným predpokladom usporiadaného hospodárskeho života. Azda nikto nebude pochybovať o tom, že hospodársky život musí mať svoj pevný poriadok, ak má dosiahnuť vlastný cieľ. Tento poriadok nie je nič iného, ako do života uvedené požiadavky všeobecného dobra. Treba teda vychádzať zo všeobecného dobra.

Je zrejmé, že najvyššou hodnotou tohto sveta (sveta stvorených vecí, p.r.) je osoba ľudská. Ide o ňu. Všetko ostatné je pre ňu. Ona má svoje vlastné osobné poslanie. Avšak aj ona je odkázaná, viazaná na podmienky všetkého druhu, ktoré život so sebou nevyhnutne nesie. Rodina sama nestačí dať osobe všetko. Je odkázaná podľa povolania pohybovať sa v spoločnosti ľudí, ktorých spoločný cieľ práce istého druhu zjednotil. urobil solidárnych.

Podnik je akýmsi zdrojom hmotných dobier pre človeka. Avšak, keďže podnik sám je tiež podmienený bezpočetnými faktormi, ktoré sú mimo jeho dosahu, treba počítať s oporou samotného štátu. Z toho je jasné, že dobro osobné je viazané na všeobecné dobro podniku, v ktorom určitá osoba zamieňa prácu za mzdu a na všeobecné dobro štátu samého, ktorého je členom a ktorého vlastným poslaním je bdieť nad dobrom celej spoločnosti. A tak z toho jasne plynie, že človek – vo svojej snahe zadosťučiniť svojim potrebám a splniť vlastné životné poslanie – musí naväzovať na celú hierarchiu predmetov, dobier a rešpektovať ich, ak chce dosiahnuť trvale osobného dobra.