Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Boh nás uchovaj od všetkých tých pokrokárskych naivít a detinskostí, od viery, že demokracia je výsledkom samovoľnej kvalitatívnej spoločenskej evolúcie. Nie. Už to len bude podľa všetkého tak, že tá naša krehká kvetinka aténskej demokracie, uprostred antického pareniska, nebola žiadnym plodom samovoľného pokroku.

Počas tisícročí bola demokracia u každého, kto vedel trochu čítať a nemal otupené elementárne zmysly, predmetom pohŕdania, posmechu a neveriackeho krútenia hlavou, radená v politickýh teóriách k degeneratívnym trendom vedľa tyranie a oligarchie. Je možné, aby sa niečo tak neživotné a nereálne prebralo po dvetisíc rokoch pobytu v sarkofágu z antických kulís, akoby umelo hodené na zem, bez koreňov, bez kontinuity a to všetko bez zásahu transcendentnej mocnosti?

Aby sme si však dobre rozumeli: pre nás zaiste demokracia nevystupuje na javisku dejín v roli jediného diablovho kopyta, na ktoré sa dajú natiahnuť všetky problémy sveta. To by sme upadli do trestuhodnej monománie a zároveň trápne podcenili súpera. Naopak, je to len jedna z jeho stávok do lotérie. Že si s chuťou osedlá pána aj žobráka, diktátora či roľníka, o tom netreba pochybovať.