Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Pápež František zo sebou pri návrate z ostrova Lesbos zobral do Vatikánu 12 moslimov. Význam tohto gestá je určite všetkým jasný, veľa ľuďom sú jasné aj následky, ktoré z toho budú plynúť. Nechcem sa teraz zamýšľať nad nimi, ani nad tým, ako dráždivo to zapôsobilo na neveriaci svet, popr. na dôvody, prečo tak urobil.
Chcel by som sa na túto kauzu pozrieť inými očami – očami tých, ktoré na ostrove nechal, očami sýrskych kresťanov. Snažím sa vžiť do kože týchto veriacich v Ježiša Krista, ktorí naozaj utekali pred vojnou, ktorí vo svojej domovine a možno aj v onom tábore na Lesbose zakúšali prenasledovanie či prinajmenšom ústrky všetkého druhu od mohamedánov  a ktorí šťastne dosiahli zdanlivo slobodného sveta. Zrazu sa dozvedeli, že k nim má zavítať ten, ktorého vo svojich výškach či mestečkách vnímali ako zástupca Krista na zemi, ako vrchného pastiera, ako niekoho, komu môžu veriť. Ponechajme teraz bokom rozporuplnosť niektorých Františkových krokov – toto ľudia žijúci kdesi v zapadnutom kútiku Sýria vôbec nemuseli reflektovať, mohli ho poznať len podľa mena, len ako nástupca sv. Petra, bez toho, aby boli bližšie oboznámení s dianím v dnešnom Vatikánu. Zostaňme čisto len na tej ľudskej rovine – oni sa naozaj dychtivo tešia na niekoho, o kom sa im predtým ani nesnívalo, že ho uvidia – na samotného Petrovho nástupcu. Tešiť sa na toho, ku ktorému tam ďaleko na Východe vždy s láskou vzhliadali ako k pevnej opore, a živí v sebe možno aj nádej, že prichádza, aby ich povzbudil či aby im pomohol, postaral sa o ne.

A zrazu prásk! Všetci títo natešení veriaci, všetci tí, ktorí sa ako ovce tešili na svojho pastiera, sa dozvedia, že ich ponechal svojmu osudu a že v rámci akéhosi pre nich nepochopiteľného gestá vzal odtiaľto preč 12 iných, takpovediac z iného ovčinca, a to nie preto, aby ich zachránil pre nebo, ale aby vyjadril svoj politický názor. Ovce, ktoré živili nádej, že prišiel, aby ich vyzdvihol z priepasti a vzal na plecia, nechal bez povšimnutia …

To ich rozčarovanie muselo byť hrozné a pocit zrady desivý. Je to, ako keby dieťa netrpezlivo čakalo na svojho otca na nejakom tábore, kde vyčíňa epidémia, tešilo sa nedočkavo, až príde a zachráni ich, a potom sa zdrvene a so stiahnutým hrdlom dívalo, ako odtiaľ v náruči odnáša niekoho iného. Musela  to  byť rana priamo na komoru a ťažko preťažko by si k takémuto otcovi hľadalo nabudúce cestu. S podobnými pocitmi museli pozerať na Františkov  chrbát sýrski kresťania na ostrove Lesbos. Neviem si predstaviť, že mu za to aplaudovali. Museli cítiť nôž zrady v srdci pri vedomí, že ich viera v Krista v tejto chvíli vopred diskvalifikovala z výberu, ktorý vykonával ten, ktorého práve Kristus poslal, aby pásol Jeho ovce. Ponúka sa otázka, nakoľko a či vôbec tieto opustené ovce budú odteraz počuť v hlase tohto pastiera hlas Toho, do ktorého ovčinca patria.  Je potreba mať vo Vatikáne niekoho, komu by sa mohli  umývať nohy aj cez rok …

Ktovie….?

ψ