Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Veni, vidi, vici. Do Bratislavy prišiel ako neskúsený oslavovaný právnik. Snažil sa uspokojiť záujmy najširšej skupiny ľudí a vyhlasoval o sebe, že „nie som kráľ ale Slovákom“. Zapredaná opozícia sa spikla proti nemu a politický dobodalo na „smrť“. Úspech sa neodpúšťa, tobôž vo východnej gubernii západných tabuových koreňov.
Skutočný príbeh Mečiara, vrhá tieň na transplantačnú politiku EÚ a jej snahu získať orgány umierajúceho Slovenska. Niekedy aj bez ohľadu na šancu prežiť, ktorú ešte má aj potenciálny vlastník, a to už nehovoriac o citoch Slovákov.
Hlavnými dedičmi sa stali poškrabkovia a hádavý odpudzujúci novinári, a keď ľud počul akú čiastku Mečiar odkázal judášom, ostatným vrahom, celému ľudu a demaršovým homolesákom, otcovrahom, zabudlo sa na všetko dobré. Ostalo len množstvo triumfov, hier, otráveného obilia, vadenica a pozdrav Ave Mečiar!
Bol to vynikajúci človek, politik a štátnik. Iba osol s dlhými ušami povie, že nie. Ale to nevadí, aj oslí musia žiť.