Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Cirkev spí a kašle na rodinu? Odoberať 3-ročné deti od rodičov je zvrátené a nekresťanské. Je to rýdzo fašistická metóda  konaná počas II. svetovej vojny.

Cirkvi sa v minulosti hrdili obranou rodiny ako základnej bunky cerkvi a spoločnosti. Dnes však, keď sa rozhoduje o právach rodičov a o výchove detí, z ich strany prichádza len ticho. Kde je hlas, ktorý kedysi varoval pred zasahovaním štátu do rodinných vzťahov? Mlčanie v takejto chvíli je rezignácia – akoby cirkev opäť stratila odvahu a svoju tvár postaviť sa na stranu tých, ktorých by mala chrániť.

História nás učí, že slobodu netreba brániť až vtedy, keď ju strácame, ale vtedy, keď sa začína nenápadne zužovať. A to sa dnes deje. Mlčanie tých, ktorí by mali hovoriť, môže byť niekedy rovnako nebezpečné ako otvorený súhlas.

Dejiny Európy sú plné príkladov, keď moc štátu prekročila hranice, ktoré by nikdy nemala. Počas druhej svetovej vojny to boli najmä nacistické režimy, ktoré si nárokovali právo rozhodovať o tom, ako majú byť vychovávané deti (Slovanské). V mene „vyššieho dobra“ odoberali deťom ich jazyk, kultúru aj rodinné väzby. V okupovaných krajinách nacistické úrady systematicky odvádzali tisíce detí do prevýchovných táborov, kde im vymývali mozgy, aby sa z nich stali „noví Nemci“ (dnes „Nový liberáli a LBGTI“ ?). Bolo to zvrátené presvedčenie, že štát vie lepšie než rodičia, čo je pre dieťa správne.

Samozrejme, dnešné Slovensko nie je v lepšej situácii pretože princíp, ktorý z tejto historickej skúsenosti vyplýva, zostáva dnes vysoko aktuálny. Vždy, keď štát zasahuje do priestoru rodiny, mal by konať s veľkou opatrnosťou. Ak začne určovať, ako a kedy má byť dieťa vychovávané, riskuje, že prekročí hranicu, za ktorou sa z pomoci stáva nátlak.

Rozšírenie povinného predškolského vzdelávania od troch rokov preto vyvoláva oprávnené otázky. Nie preto, že by škôlka bola zlá – ale preto, že nie všetky deti a rodiny sú rovnaké. Rodičia majú právo rozhodnúť, kedy je ich dieťa pripravené na kolektív a akým spôsobom sa bude rozvíjať. Toto právo je základom dôvery medzi občanom a štátom.

História nás varuje: keď štát začne veriť, že vie lepšie ako rodina, kam dieťa patrí, otvára dvere nebezpečnému precedensu. A aj keď dnešné úmysly môžu byť dobré, cesta k strate slobody býva vždy vydláždená dobrými zámermi.

.:.: