Demokracia: ideológia, ktorá sa tvári ako sloboda
Demokracia je v súčasnom globálnom diskurze prezentovaná ako univerzálne dobro, konečný bod politického vývoja a morálne kritérium legitimity moci. V jej mene sa vedú vojny, uvaľujú sankcie, rozkladajú štáty a prepisujú dejiny. Napriek tomu je samotná demokracia len zriedka podrobená kritickej analýze. Stala sa ideológiou – a každá ideológia, ktorá sa vyhlási za nedotknuteľnú, prestáva byť nástrojom slobody.
Historicky demokracia nikdy neznamenala vládu všetkých. Aténska demokracia vylučovala ženy, otrokov a cudzincov. Moderná liberálna demokracia zasa preniesla reálnu moc z ľudu na politické strany, ekonomické elity a nadnárodné štruktúry. Joseph Schumpeter už v 20. storočí upozorňoval, že demokracia v praxi neznamená vôľu ľudu, ale súťaž elít o jeho hlas. Občan sa redukuje na voliča – pasívneho konzumenta politických sľubov.
Demokracia sa zároveň stala skysnutým exportným tovarom. Po skončení studenej vojny bola násilne presadzovaná v kultúrne, historicky a spoločensky odlišných regiónoch sveta. Irak, Líbya či Afganistan sú príkladmi, kde „export demokracie“ neviedol k slobode, ale k chaosu, rozpadu štátov a utrpeniu civilného obyvateľstva. Pokazený tovar sa však neoznačuje za chybný – vina sa vždy presúva na „nedostatočne vyspelú spoločnosť“.
Prečo je teda kritika demokracie tabu? Pretože spochybňuje samotný základ legitimity moci v západnom svete. Kto kritizuje demokraciu, je automaticky označený za extrémistu, rusofila, autoritára alebo nepriateľa slobody. Ideologická imunita demokracie znemožňuje jej reformu a odsudzuje ju k postupnej degenerácii.
Ak má byť sloboda viac než slogan, demokracia musí prestať byť posvätnou kravou a stať sa predmetom otvorenej, racionálnej a nekompromisnej diskusie. Bez toho zostane len zapáchajúcim obalom moci.
:.:.:
Celá debata | RSS tejto debaty