Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Herec, divadlo, klaun alebo spevák. Pojmy boli používané ako nadávky.

V starom Ríme sa herecké povolanie, zabávačstvo a kaukliarstvo tešilo všeobecnému opovrhnutiu a bolo synonymom nízkym morálnych kvalít. To samozrejme nebolo v rozpore s tým, že sa rôzne vulgárne frašky tešili veľkej popularite.

Herci, speváci, hudobníci bojujú, poučujú, formujú. Školia obyvateľstvo v tom, čo je to čestnosť, slušnosť, sloboda, pokrokovosť, samozrejme, a hory pochovajte nás – aj čo je to morálka! Oni sú dnes jej arbitrom, kritériom a referenčným bodom. O tempora, o mores…

Morálka, ktorou nás obdarili, je presne na ich obraz. Ten obraz, akým sa prezentovali po stáročia. Vôbec sa nezmenili. Avšak Revolúcia zmenila (či skôr obrátila na hlavu) spoločnosť, a to čo bolo po stáročia predmetom pohŕdania, sa stalo odrazu cnosťou! Rozvody, nevera, promiskuita, polyamória, perverznosť, drogy, alkoholizmus, škandály, ordinárnosť, bulvárnosť a obscénna vulgarita, to je políčko, na ktorom nám vzklíčila hojná úroda súčasných kultúrnych vodcov spoločnosti.

Preto je načase si položiť otázku: Kto tu vlastne potrebuje nejakých štátom platených hercov a zabávačov? Tých, ktorí akože reprezentujú národ a pritom ním hlboko pohŕdajú a snažia sa ho zmeniť na svoj revolučný obraz. Kto tu vlastne potrebuje nejakú štátom financovanú modernú kultúru? Kto potrebuje neustále za vlastné peniaze počúvať oslavné tirády o sexuálnych deviáciách, kto potrebuje byť za vlastné peniaze neustále šikanovaný klikou premúdrených hochštaplerov, ktorí neustále utekajú nariekať do zahraničia na svojich tupých rodákov, dezolátov a postsedliakov?

:.:.: