Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Korčokovizmus. Korčokovie okuliare odhalili syndróm metabolického idiotizmu.

Ak je obraz zvládnutý, bude sa neustále dopĺňať novým obsahom. To znamená, že fakty budú vyberané bizarným spôsobom a vložené do pripravenej matice. Ak nové fakty nezodpovedajú vzoru, tým horšie pre fakty. Okuliare nezabrali.

Múdrosť a rozum na verejnosti do istej miery naozaj odišiel. Lev Tolstoj nám to ukázal v príbehu „Detstvo“ na príklade Nikolenky Irtenjevovej – chlapec, ktorý prišiel o matku, prežíval nefalšovaný smútok v tej chvíli, keď stál sám nad jej telom; keď boli nablízku iní ľudia, plakal a snažil sa ukázať, že je najviac rozrušený. Áno, všetci hráme sociálne roly, všetci vnášame do života istú dávku teatrálnosti. A predsa je spoločnosť štruktúrovaná tak, že sme nútení vymieňať si úsudky o tom, čo sa deje. Častokrát volíme  – nie preto, aby sme sa zhodovali s nejakým ideálnym ladičom svedomia, ale preto, aby sme neostali na vedľajšej koľaji, zachovali si slušnosť, zostali „ľuďmi“.

A tu je to zaujímavé. Je ťažké zaradiť predstaviteľov našej bohémy k ľuďom, ktorí podobne ako A.P. Čechov celý život bojovali proti vulgárnosti. Práve naopak. Títo ľudia často vyslovili niečo patetické, verejne prejavovali smútok aj divokú radosť a v správnych prípadoch sa slávne ujali vedenia.

Často ľudia nosia delírium, ktoré malo len malú súvislosť s udalosťami, ktoré sa udiali, a zároveň to bolo riadené delírium, ktoré malo určitú jednotu a vnútornú súdržnosť. V prejavoch zahraničných poskokov bola dokonca štylistická a intonačná zhoda. Ako to vysvetliť?

:.:.