Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

 Ľudia majú radi zradu, ale nie zradcov.

Topiaci sa aj britvy chytá, uchopil mnohý ľud, poskrúcaný demokraciou do krkolomných krvavých neprirodzeností, s detinskou naivitou a radosťou blikajúcu britvu liberalizmu, svietiac si touto bludičkou na cestu z jednej stoky do stoky druhej, v ktorej momentálne úspešne predvádza kŕčovité fekalické akvabely. To všetko k nemalej radosti uťahanej a ošľapanej bohyne slobody, ktorú by okolo roku 1930 už ani nenapadlo, že vzbudí u niekoho  láskyplný cit. Stalo sa a táto veteránka finančných trotoárov slávila triumf nikým neočakávaný. Kresťanský svet, ktorý ju pár rokov predtým zatratil, odrazu s dychtivosťou gymnaziálneho študentíka upieral oči na úctyhodnú liberálnu mamičku kapitalistu, ktorá ho mala teraz ochrániť pred svojim vlastným synáčikom a nedávnym spojencom. Nezabúdal pritom, s pseudokresťanskou láskou a ústretovosťou, tajne škrabkať za ušami aj zlého mamonárského bundáša, tváriaceho sa, že podriemkáva v pomaly sa rozpadávajúcej búde socializmu.

Nakoniec, po dojímavej domácej scénke, v rámci ktorej sa detičky demokratických papalášov rozhodli, že sa vrátia k liberálnej pramamičke, aby tam zúročili svoj ťažko vydretý kapitál, konal sa pohreb aj druhého novopohanského synáčika, vitálnejšieho a poslušnejšieho. No a v roku 1990, po dojímavom a bezbolestnom pohrebe, veselom kare a ešte veselšom zbrataní všetkých so všetkými, sa liberálno-demokratická pramatka pokroku, nalíčená, absolvujúca niekoľko plastických operácií a omladzovacích kúr, vyrútila, s bujarosťou priam nevídanou, plná neskromných očakávaní, dychtiaca po láske ľudu, na ošúchanú scénu sveta. Tu, na vrchole triumfu však začína aj jej tragikomický pád, ktorého zatiaľ poslednou a najponižujúcejšou zastávkou je práve Európska únia.