Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Jedna imbeciloidná floskula strieda druhú

Všetci dnešní „euromandaríni“  tušia, že prichádza „čosi“. Tušia, že ich korytá už nikdy nebudú také pohodlné, že vyťahovanie ošúchaných vlajočiek, ktoré im umožnili zaradiť sa na tú správnu stranu, už nikdy nebude také jednoznačné. Pobehujú v zmätku ako pochabé panny za olejom, krútiac hlavami na všetky strany, očakávajúc záchranu, ktorá neprichádza. Chaos ich uvrhol do schizoidných reakcií a oni sa neustále zaplietajú do svojich rozporov viac a viac, trepúc sa ako muchy v pavučine.

Koľko úchvatných javov všade vôkoľ. Je napríklad skutočne nesmierne zábavné vidieť politikov ako oslavujú oslobodenie komunistickou sovietskou Červenou armádou a zároveň odmietajú nekomunistickú ruskú armádu. Neúprosná logika sledu vecí núti hrať európskych aktérov túto hru. Nie preto, že by súčasné Rusko bolo kryptoboľševickým štátom, ale práve preto, že ním nie je.

Dejiny sa tu dostali akýmsi záhadným spôsobom do čudesnej roviny keď tie isté osoby a ten istý režim je zároveň zatracovaný aj oslavovaný. Putinovi, je nám neustále predhadzovaná jeho príslušnosť ku KGB, z čias keď už k žiadnym masovým čistkám v ZSSR nedochádzalo.

Podobným, rozumom ťažko uchopiteľným, sledom úvah sa prepracovali aktéri propagandistického aparátu k zaujímavému rezultátu, na základe ktorého je banskobystrický župan Marian Kotleba, zlým nacionalisticko-fašizoidným zvrhlíkom, okrem iného aj pre to, že zavrhol hrdinov z Majdanu a je prorusky orientovaný, pričom rovnako nacionalisticky orientovaní hrdinovia z Majdanu, len ešte o poznanie radikálnejší než býva vo všeobecnosti nejaký  nevýbojný slovenský bača, sú dobrí bojovníci proti ohavnému Putlerovi. Zároveň ale, keď Kotleba kritizoval sovietsku osloboditeľskú armádu v župnom časopise, tak bol zase zvrhlíkom, napriek tomu, že predsa kritizovať ruskú armádu je dnes dobre platenou zábavou žurnalistického kolovrátku. Ten istý nacionalizmus je v tej istej chvíli dobrý aj zlý, podľa toho ako to komu vyhovuje a tá istá armáda nemôže byť spochybňovaná a zároveň musí byť spochybňovaná. Jediným kritériom je – moc a účel.

Môže byť evidentnejšia ukážka rozkladu a straty sebazáchovného pudu?

Tu končí  súdnosť a začína mágia.