Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Kritizovať svetské náboženstvo „ľudských práv“, nazývané tiež „humanitarizmom“, samozrejme neznamená obhajovať primitívnu surovosť, naopak, práve táto ideológia bola často krycím pláštikom pre barbarstvo a utláčanie. Ideológia ľudských práv často slúžila ako zámienka k prenasledovaniu v mene „dobra“.

„Človek“ (už sám o sebe neurčitý pojem) nemá žiadne „práva“, ktoré by sa ako nemenné a univerzálne vznášali v éteri, ale len také, ktoré vyplývajú z každého jednotlivého kultúrneho okruhu, z každej jednotlivej tradície a dajú sa z nej vysvetliť. V neposlednom rade sa ale ideológia ľudských práv osvedčuje ako strategický prostriedok k odzbrojeniu európskych národov tým, že im vo všetkých oblastiach vštepuje pocity viny. Je legitimizáciou ich demisie, ich katatónie. Predstavuje obzvlášť perverzné vyhrotenie slniečkárskej útrpnosti a dogmy rovnosti, podľa ktorej sú si vraj všetci ľudia „rovní“.

A preto je dnes ideológia „ľudských práv“  hlavnou zbraňou k ničeniu národných identít a kolonizácii Európy cudzincami.