Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

V osobe Jozefa Tisu bola súdená predovšetkým „bezočivosť“ Slovákov, že sa opovážili mať svoj vlastný štát, jeho antikomunizmus a takisto antikomunizmus Slovákov – presnejšie výsledky volieb v roku 1946, súd sa začal 2. decembra 1946 v Bratislave v Justičnom paláci a skončil sa 19. marca 1947.

Naopak, obvinenia z realizácie protižidovskej politiky, tvorili v obžalobnom spise len mizivú časť.

Tiso bol súdený retribučným súdom (odplatovým), predovšetkým na základe paragrafov „domácej zrady“ a „zrady na povstaní“, pre ktoré bola sadzba trestu smrti, resp. 30 rokov väzenia. Najväčšiu časť obžaloby, až približne jednu tretinu, tvoria obvinenia z „rozbíjania ČSR“ .

Symbolom 1. SR a jej úspešnej existencie bol práve J. Tiso. Bol akoby tŕňom v oku (staro)nového československého prezidenta Beneša, keďže sa vyvrátili jeho „vedecké“ teórie o jednotnom československého národe a neschopnosti samostatnej existencie Slovenska. Ešte v exile vyslovil Beneš známu vetu „Tiso musí viset“.

Trest smrti pre Tisa i ďalších Slovákov oficiálne žiadal od Stalina ešte v decembri 1943, s čím Stalin nesúhlasil, no reálna možnosť jeho presadenia sa mu naskytla až po vojne.
Medzi historikmi je to i dnes skoro podobné ako za socializmu, prevláda autocenzúra. Ak aj niekto má iný názor ako je ten „oficiálny“, nechá si ho radšej pre seba, aby nestratil dobré platené a „zašivácke“ miestečko. Už len preto, aby sa nestal terčom útokov zo strany „vševediacich“ liberálnych médií.