Boh ide k tomu, kto k nemu prichádza…

Tisova záverečná reč trvala deväť hodín…..vyzdvihol v nej národný význam katolíckeho kňažstva a činy amerických Slovákov…..niektoré radikálne počínania ospravedlnil nemeckým tlakom:

„Nemci sa odvolávali obyčajne na tri momenty pri svojich agresiách: 1. Zakročujeme proti tej, alebo onej krajine, lebo sa tam krivdí nemeckej menšine, 2. zakročujeme a musíme tam urobiť poriadok, lebo je tam komunizmus, a 3. musíme tam urobiť poriadok, lebo hlavné slovo tam majú Židia a Žid, to je náš nepriateľ. Preto sme čoskoro po 6. októbri 1938 upokojili svojich Nemcov štátnym sekretariátom a kultúrnou samosprávou, rozpustili sme komunistickú stranu a pokúsili sme sa riešiť židovskú otázku podľa svojho spôsobu.

Nepokladám za celkom normálnu situáciu, keď nie odborníci, ale novinári či rôzni „aktivisti“ absolútne sebavedomo hodnotia historické otázky a najmä kádrujú nositeľov iných názorov. Treba sa zamyslieť nad tým, do akého ideologicko-propagandistického tunela sme sa dostali 20 rokov po páde jedinej „správnej“, marx-leninskej ideológie. Tí, ktorí poznajú dejiny 20. storočia a zároveň sledujú súčasné dianie si možno najskôr uvedomia i viaceré podobné črty komunistickej a súčasnej liberalistickej ideológie: predovšetkým nenávisť voči katolíckej cirkvi a odpor ku všetkému, čo zaváňa národným princípom, a tiež presvedčenie o vlastnej neomylnosti.

18. apríla 1947 v piatok o piatej hodine prišla stráž a odviedla Jozefa Tisa na dvor. Tam mu znova prečítali rozsudok a správu o tom, že milosť mu bola odmietnutá. „Dušu svoju porúčam Bohu, srdce národu“ – povedal Tiso kráčajúc pod šibenicu. Bolo 5 hodín a 30 minúť, Tiso pozrel na nebo a povedal: „Bože, odpusť im, nevedia, čo činia!“ Nato český kat odsunul podporu, dlážka padla, povraz sa natiahol. Len kapucín kľačal na zemi modliac sa pred šibenicou. Po siedmich minútach lekári konštatujú smrť.

Česť jeho pamiatke!