Ako je teda možné, že spoločnosť v „socíku“ fungovala celkom slušne, bez masívneho zadlžovania či už štátov alebo domácností, navyše v čase studenej vojny, kedy výdavky na zbrojenie boli relatívne podstatne vyššie než dnes?
Odpoveď je jasná.
Vtedajšia spoločnosť bola spravodlivejšia, respektíve napriek tomu, že aj vtedy vykazovala veľké nerovnosti, v rozdiely v redistribúcii bohatstva neboli ani zďaleka tak veľké, ako sú dnes. Preto sme dnes v situácii, keď sa hovorí o takých absurdnostiach, ako ďalej skresať výdavky na školstvo, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie, resp. zvýšiť spoluúčasť občanov na týchto statkoch (či už zavedením školného alebo zvýšenou spoluúčasťou pacientov, či prevzatím zodpovednosti za svoju dôchodok v starobe), na druhej strane predovšetkým investiční bankári, či manažéri hedžových fondov s mnohomiliónovými či miliardovými príjmami, ktorí natavili systém tak, že permanentne kolabuje a ktorí vo svojej podstate krízu spôsobili, sa ďalej tešia zo svojich tučných bonusov.
Nemožno sa teda čudovať, že z vysokého (trojnásobného) rastu hrubého domáceho produktu profituje veľmi úzka vrstva tých najbohatších. Ak by sme to mali vyjadriť konkrétne, ide približne o 0,1 % najbohatších. Aby to tí najbohatší ustáli, musia okolo sebe živiť masívnu ideologickú a mediálnu mašinériu, ktorá sa takýto stav pokúša obhájiť. Preto neoliberálna (mainstreamová) ekonomická teória vychádza z toho, že cena, ktorú určí trh, je správna. Je to veľmi pohodlné a zavádzajúce, pretože vďaka tomu sa pokúšajú obhájiť také zvrhlosti, ako, napríklad, skutočnosť, že šéfovia veľkých spoločností majú plat šesťstokrát vyšší ako je priemerný plat v ich spoločnosti. Pritom len pred niekoľkými desaťročiami bol plat rovnako postavených manažérov len tridsať násobkom platu priemerného zamestnanca. Dnešná realita doslova vyráža dych. Ale podľa teórie je to v poriadku, jednoducho preto, že takýto plat vygeneroval trh. A ten, ako vieme, má vždy pravdu. Kto z toho teda profituje? Percento, promile či desatina promile najväčších miliardárov?