Degenerovaná a pokrytecká Európa a Slovensko, holdujúce dobrovoľnej impotencii večne mladých kastrátov, hltajúcich chemikálie; vraždiace nenarodené deti, vymierajúce, roztancované, prežraté až k prasknutiu a zároveň večne fňukajúce a plné sťažností na chudobu s jednou dovolenkou, sa dopracovalo na dno sentimentálneho močiara.
Zámerne neschopné plodiť deti, rozhodlo sa ich aspoň seba zničujúco rozmaznávať a vychovávať malých tyranov, rebelantov, okolo ktorých tancuje rituálne tance celá viacgeneračná politická rodina, vediac, že viac ako jedno, maximálne dve, deti už nebude. Malý, drzý a arogantný drahokam je držaný na zamatovej poduštičke nedotknuteľnosti. Akýkoľvek trest a pokarhanie je tabu.
Pokiaľ by bol podobný postoj len doménou pohanov, bolo by to smutné, ale pochopiteľné. Avšak tragédiou Európy a Slovenska je fakt, že toto je životný štýl tých, ktorí sa považujú za kresťanov. Úbohučká natalita v krajinách považujúcich sa za kresťanské a katolícke (a to nehovorme o tom, že tam počty živonarodených detí zvyšujú imigranti) ako sú Španielsko, Írsko, Portugalsko, Taliansko, ale aj toľko ospevované Poľsko, je neúprosným faktom. Ak k tomu pripočítate romantický sentimentalizmus, ktorý vládne v Európe od konca 18. storočia, tak výsledok posúva spenglerovské úvahy o zániku Západu míľovými krokmi vpred. Ohlúpnutí katolíci, masírovaní pokoncilovou karnevalovou anarchiou, všeobecnou adoráciou infantilizmu, detskými omšami počnúc a prekrucovaním Kristovho: „Nechajte maličkých …“ končiac, sa dopracovali k ešte ochromujúcejšiemu postoju vo výchove svojich detí ako pohania.