Nezmyselnosť samotného pojmu demokracie snáď ani netreba, hociktorému aspoň trochu súdnemu človeku, vysvetľovať. Že ľud vládnuť nemôže a to nie preto, že by možno nechcel, alebo že by to nechceli nepriatelia demokracie, ale preto, že to odporuje základným a trvalým danostiam spoločenskej reality vo všetkých obdobiach čo ich len dejiny poznajú, to je niečo tak zrejmé, že sa to nepokúšajú obhajovať ani samotní zástancovia demokracie. Tí sa väčšinou uspokoja s tvrdením, že ten kto vykladá pojem „demokracia“ ako „vládu ľudu“ a následne sa jej aj dovoláva, ten nechápe čo to demokracia je, pretože pod demokraciou oni rozumejú demokraciu zastupiteľskú. Čiže politický systém kde nevládne priamo ľud, ale ním volení zástupcovia. Nutne sa tu však natíska otázka: prečo sa potom volil pre takýto systém názov „demokracia“? Ak niekde ľud nevládne a z prirodzenosti ani nemôže, načo potom vôbec používať pojem „demokracia“? Prečo sa neuspokojiť s pojmom „politea“, prípadne s iným zabehaným pojmom, ako napríklad „res publica“, ak už je pokrokovým pánom monarchia tŕňom v oku?
Vysvetlenie je mimoriadne prosté. Ľudská povaha vykazuje udivujúcu konštantnosť, okrem iných vecí, aj vo veciach politických a spôsob ako sa dostať k moci, s cieľom zničiť starú vládnucu vrstvu, za pomoci masy ľahko manipulovateľného ľudu, je pozoruhodne starý. Demokracia nevznikla ako výron odvekej túžby antického ľudu, ako nás ubezpečovali rôzni pokrokoví súdruhovia, ale ako nástroj na ukojenie politických chúťok určitých jedincov, politických rečníkov a demagógov, ktorí pochopili, že v masách sa skrýva ľahko ovládateľný potenciál moci, vynesuvšej ich na politický Olymp.
Demokratické buntovanie ľudu rôznymi neuspokojenými predstaviteľmi oligarchie sa nazýva demokraciou.