Tvrdenie, že jestvuje niečo ako ľudská prirodzenosť, nevypovedá o ničom inom ako o tom, že existuje prirodzený poriadok, ktorý je objektívny a nemenný. Poriadok, ktorý predchádza nášmu pôrodu a presahuje našu smrť. Tento poriadok predpokladá zákon, prirodzený zákon, nestanovený človeku zvonku, ale vpísaný do jeho srdca, do jeho vnútra. Morálny personalizmus, ktorý vychádza jednak z existencializmu a zároveň je ponad to ovplyvňovaný evolucionistickými teóriami, šírenými Teilhardom de Chardin, borí tradičnú náuku. Hlása totiž, že morálku predurčuje prirodzenosť osoby. Morálka, ukotvená v prirodzenom zákone, je nahradená evolutívnou etikou, založenou na subjektívnej voľbe konkrétnej osoby. Táto nová morálka, založená viac na osobe, než na objektívnej prirodzenej skutočnosti, rozhodujúcim spôsobom zakladá uznávanie výnimočnosti role ľudského svedomia. Ak osobné predchádza prirodzenému, zakladá človek svoje konanie na svedomí, ktoré samo o sebe pochádza z neho, z vnútra jeho vlastnej osobnosti a tiež na svojej vlastnej vôli. Morálne pravidlá už potom neplatia ako objektívne dané a rozumu zodpovedajúce, ale iba ako osobnostné, afektívne a existenciálne preferencie. Osobné svedomie sa stáva najvyšším pravidlom individuálnej morálky. Najpreferovanejšiu oblasť uplatňovania tohto nového antropocentristického prístupu tvorila a tvorí kresťanská morálka. Žiadni migranti..!
ψ