Vážený pán premiér
Róbert Fico,
dejiny Slovenska a celej Európy sú úzko späté s kresťanstvom. Neadekvátny postoj k nemu či jeho odmietanie oberá ľudí o pochopenie slovenskej štátnosti, ale aj o pochopenie histórie jednotlivých etáp slovenských dejín.
Prvý Slovenský štát mal v našich dejinách zásadný význam. Paradoxne o tom svedčí už aj skutočnosť, že sa o ňom desiatky rokov nesmelo a naďalej minimálne v oficiálnom priestore nesmie ani dnes hovoriť. Dnes azda väčšmi než kedykoľvek inokedy platí : „Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť, a kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť. Inak povedané, ten, kto má v rukách moc, nám dokáže diktovať, akým spôsobom smieme vidieť a interpretovať svoju minulosť, čo si z nej smieme pamätať a odovzdať našim deťom a čo nie, čím ju máme „moderne“ doplniť. A ten, kto je schopný takto ovplyvniť naše historické povedomie a historickú identitu, prehadzuje výhybky aj do našej budúcnosti. V takejto situácii neslobody vo vzťahu k vlastným dejinám a vlastnej identite sa Slováci nachádzali väčšinu ostatného storočia. Dnes tento zápas v mnohom ohľade vrcholí a zatláčanie do zabudnutia zásadných medzníkov našich dejín je príznačným symptómom tejto skutočnosti. Máme síce štát, ktorý sa nazýva slovenský, hlási sa k cyrilo-metodskému a národnému dedičstvu a má v štátnom znaku dvojkríž, ale za touto fasádou sa skrývajú obsahy, ktoré sú čoraz menej slovenské a kresťanské, čoraz menej vyrastajú zo skutočných koreňov našich dejín a našej národnej identity.
V súvislosti so Slovenským štátom vzišla veľmi vážna skutočnosť s uskutočnením jeho vzniku je tá skutočnosť, že nešlo iba o samourčenie politické v užšom zmysle slova, teda o vytvorenie politicko-teritoriálne vymedzeného štátneho územia, ale aj o samourčenie duchovné, kultúrne, o právo vyplniť územný priestor vlastnými slovenskými obsahmi, zakorenenými v slovenských dejinách, v kultúre a duchovnosti národa, v jeho kresťanskom dedičstve a o slobodu odmietnuť tie domáce i zahraničné politické a ideologické vplyvy, ktoré – ako sa už písalo v Piešťanskom manifeste z roku 1936 – „znamenajú rozvrat ľudskej spoločnosti a záhubu európskej civilizácie“. Keby sme tento odkaz preniesli do dnešnej situácie, znamenal by asi toľko, že ochranou zvrchovanosti Slovenskej republiky chceme chrániť slobodu nemusieť prijímať cudzie politicko-ideologické obsahy, ktoré sú nám zvonka nanucované.
Z duchovnej perspektívy nemožno tiež nevidieť, že tvorcovia EÚ ju chcú budovať bez Boha a proti Bohu a takéto stavby trvácnosť nemajú.
Jedna z príčin, pre ktorú je slovenské národné myslenie a emancipačné snaženie nielen v našom dnešnom slovenskom marazme, ale aj v širšom európskom rozmere často biľagované, tkvie práve v tom, že jeho historicky nosný prúd spočíval na kresťanskom základe a odmietal tak bezbrehý liberalizmus.
Dvojkríž je historickým poslaním, historickou misiou slovenského národa, znakom jeho „vyvolenosti“. Nie v zmysle moci a slávy, ale v zmysle vyvolenosti kríža, teda v poslaní žiť a ohlasovať kresťanskú vieru a nasledovať Krista v utrpení. Dvojkríž ako kvintesencia nášho bytia, ale aj ako znamenie, ktorému sa stavajú na odpor tí, ktorí odmietajú kríž, kresťanstvo, ním stvárnené európske dedičstvo, ním sformované európske národy. Preto je náš dvojkríž a všetko, čo predstavuje, ustavičným terčom útokov, preto tie snahy vštepiť nám do historickej pamäti presvedčenie, že nemáme dejiny hodné úcty a treba sa od nich dištancovať. Posúdiť dvojkríž, za fašistický symbol je veľmi nekorektné a Podobné manipulatívne pokusy vidíme na Slovensku i v EÚ aj vo vzťahu k iným národom, resp. ku kresťanským dejinám vôbec. Západ sa otvára cudzím hodnotám, ale nemiluje už seba samého, vo svojich dejinách vidí iba všetko zavrhnutiahodné a deštrukčné, ale nič, čo bolo veľké a čisté. Pápež Benedikt XVI. to nazval „patologickou“ nenávisťou Európy k sebe samej. Od tej je už iba krok k sebadeštrukcii. Práve preto však máme povinnosť vracať sa k prameňom našich dejín, ktoré nám ukazujú cestu k svojmu dvojkrížu.
ψ