Viera v Prozreteľnosť hlása možnosť, že svet sa spamätá a uzdraví ho metanoia [t. základná zmena], ktorú už nedokáže začať, ale ktorú je schopný prijať, ak sa mu ponúkne. Cirkev je ako inštitúcia bezmocná, pápež potom púhym organizačným hovorcom svedomito zostávajúcim na svojom mieste a jednotliví katolíci sú uzatváraní do stále menšieho geta svojej Viery a svedomia, zatiaľ čo civilizácia ako celok cielene klesá do priepasti úplnej skazenosti.
Je pravda, že myšlienka dobývania je dušou islamu vlastná. Tento názor je odsúdeniahodný u kohokoľvek. Ale ak nepochádza od Kristovho Zástupcu na zemi, nie je to nič iné ako zrada Cirkvi. To vyvoláva otázku: akými prevratnými intrigami sa niekto, kto je pre Cirkev prakticky trestom, dostal až na pozíciu jej pozemské hlavy?
Úctivosťou k „integrácii“ František rozhodne podkopáva vlastnú pozíciu, pričom sa nezdá, že by si všímal x-tého vnútorného rozporu vo svojich zmätených názoroch: Myslím tu na pápeža Gregora Veľkého, ktorý s ľuďmi známymi ako barbari konal a oni sa následne integrovali. Dnešný opis obrátenia pohanskej Európy vyvoláva smiech. K integrácii barbarských národov nedošlo „konaním“, ale ich krstom a začlenením do mystického Tela Kristovho a univerzálneho liturgického spoločenstva. To bolo sociálnym základom vznikajúcej európskej kresťanskej kultúry a konečne aj Svätej ríše rímskej, ktorá trvala viac ako tisíc rokov – od korunovácie Karola Veľkého roku 800 do abdikácie Františka II. roku 1806 v dôsledku Francúzskej revolúcie.
ψ