Svoju hypotézu o príčine a mechanizme vzniku ťažkostí a súčasne aj politický „terapeutický“ plán kowboji Matovič a Sulík vystavali na dvoch nosných pilieroch. Prvým bola evidencia, že keď niekto hovorí, že chce späť svoje pocity, iste musela existovať doba, kedy pocity mal, a navyše muselo nepochybne dôjsť k ich strate. Druhým pilierom bola analýza „protiprenosu“ (súhrne všetkého prežívanie, ktoré politik zakúša, keď je pacient prítomný, alebo keď je analytik na pacienta aj v jeho neprítomnosti vyladený), ktorý zahŕňal veľmi intenzívne pocity bezmocnosti, viny a zlosti, keď úpenlivo volali po návrate svojich pocitov, ako by bol pripravený ich „vyrvať“, lebo majú dosť možností v prenose prežívať pódium ako zlodej a vlastník iných pocitov. Skutočnosť však je práve taká, že do seba projektovali to, čím sám sebe sú a ako sa nemohli prežívať, resp. uvedomovať – primárne ako predtým vedomého a trpiaceho vlastníka svojich neznesiteľných pocitov a sekundárne ako nevedomého zlodeja ( „povalové účtovníctvo“), ktorého rovnako nevedomý zločin mal priniesť úľavu od bolesti, ale nakoniec prichystal bolesť ešte väčšiu a neznesiteľnejšiu samotným organizátorom Bonaparte.
Ak prispeje tento článok aspoň k čiastočnému oživeniu záujmu o tému viny a svedomia ako na strane odbornej, tak laickej verejnosti, potom splnil svoj účel.
Ψ