Počas bývalého režimu skoro každý človek vedel, čo je to režimistická propaganda a vedel ju odlíšiť od reality. Dnes už nie sme schopní ani tohto. Manipulácia zašla tak ďaleko, že už ani nevieme odlíšiť pravdu od lži, realitu od propagandy. A ak sa objaví nejaká alternatívna myšlienka, režimistickí intelektuáli nemajú za úlohu s ňou bojovať či polemizovať, ale ju zdiskreditovať, ignorovať, zosmiešňovať. Do mainstreamových médií sa nemôže nikdy dostať. Ak sa tam predsa len z času na čas dostane, treba jej dať status kuriozity a odplašiť ľudí od toho, aby ju brali vážne. Preto je tam vždy iba v spojitosti s niečím odpudzujúcim či komickým, buď v súvislosti s nejakými rabujúcimi bezdomovcami, anarchistami, teroristami či extrémistami, alebo v televízii nechajú prehovoriť nejakú pripitú negramotnú pani niekde na trhovisku, ktorá nevie poskladať vetu, hoci to, čo hovorí, je stokrát väčšia pravda než to, čo tvrdia režimistickí intelektuáli, rôzni hovorcovia bánk, dobre platení analytici a insitní politológovia. Cieľom je vytvoriť svet bez alternatív, svet bez myslenia. K tejto duchovnej vyprázdnenosti prispievajú výrazným dielom práve médiá. Tie dnes napríklad zminimalizovali priestor pre relácie, ktoré by ponúkali zmysluplné diskusie, originálne príspevky, netendenčné názory – jednoducho pre to, čomu sa hovorí myslenie. Ak aj náhodou v televízii natrafíte na program, ktorý ponúka aj hlbšie polemiky a informácie vedúce k podstate vecí, väčšinou sa tak stane niekedy okolo polnoci, keď už väčšina ľudí dávno spí. Žeby náhoda? Ak by mali médiá fungovať naozaj ideálne, ako by tento stav mohol zhruba vyzerať? Je to utópia?