Niekedy nestačí len hlásať morálne zásady, ale ich aj aplikovať na konkrétnu situáciu, lebo nie všetci to dokážu. Po páde komunizmu Cirkev nebola schopná povedať pravdu silným a mocným hlasom pred očami všetkých, pravdu o nenávisti. Ona hlása morálne princípy, ktoré, ako sa zdá, majú malý dopad na skutočné dianie a sú veľmi ďaleko od Pravdy.
I kňaz, až po najvyššiu hierarchiu, je človek podrobený všetkým psychosomatickým zákonom. Hlúpa, neupravená kázeň je hlúpa kázeň, a nie Božie slovo. A nerozhodnosť, i najvyššej cirkevnej vrchnosti, v pravý čas, je neodpustiteľná nerozhodnosť, ktorá niekedy spôsobila cez stáročia nenapraviteľné chyby a škody, a nie je len úžasná múdrosť dvetisícročnej Cirkvi. Ľudská slabosť je ľudská slabosť, a nie inšpirácia Ducha Svätého. Zmysel nášho vnútorného života je Pravda. A základ rebríka čností je čistota. A nie bratanie sa so štváčmi. Len čistý verí v čistotu čistých. Ale to je problém divokého západu…..