Raz som zašiel na návštevu k svojim rodičom. Práve pozerali akýsi mexický alebo brazílsky seriál. Ja nepozerám televízor už veľa rokov, ale nechcel som ich rušiť, a preto som sa rozhodol ho dopozerať s nimi. „Je to jedno – pomyslel som si – uvidím, čo teraz v tej škatuľke ukazujú“. Vysvitlo, že to bolo veľmi zaujímavé a poučné.
Podľa televízneho príbehu otec, ktorý žil v chatrči prišiel k svojej dcére, popýtať peniaze na liečbu matky. Dcéra bola najstaršia z detí a kedysi, keď mala štrnásť rokov ju otec vyhnal z domu. „Niet čím kŕmiť darmožráčov – povedal. Choď a prebíjaj sa životom sama“. A prebila sa. Bolo jej veľmi ťažko, musela veľa pracovať aby mala čo jesť, ale postupne si zarobila nejaké peniaze, potom sa stala úspešnou v podnikaní, otvorila si vlastný obchod, kúpila dom. A odvtedy ako ju vyhnali z rodičovského domu už prešlo asi dvadsať rokov, i starček prišiel k nej pýtať peniaze.
Ako si sa vôbec odvážil prísť ku mne? – kričala na neho dcéra. Ty niktoš! Vyhodil si ma na ulicu a teraz, keď som sa stala úspešnou, si na mňa spomenul.
A vtedy jej starček povedal múdre slová:
Vieš, v skutočnosti by si mi mala byť vďačná.
Tebe? Vďačná? Za čo? – rozzúrila sa žena.
Vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, som ti pomohol zmeniť tvoj osud. Ak by som ťa nebol vyhnal, tak teraz by si určite toto všetko nemala. Pozri na svojich bratov – pokračoval otec. Jeden zomrel na tuberkulózu, druhý je narkoman a tretí – najmladší – už je v bande zločincov.
Nevedno čo by bolo s tebou, ale jedno je jasné – nebolo by to nič dobré. Potrebovala si postrčiť a ja som ťa postrčil. Kruto? Áno. Ale inak by sa to nepodarilo.
Po týchto slovách sa otec otočil a odišiel. Ale jeho dcéra ešte veľmi dlho a úporne rozmýšľala.
Na druhý deň prišla k svojej kamarátke a o všetkom jej porozprávala. A tá jej povedala, že otec má pravdu.
Často údery osudu – povedala kamarátka – nám pomáhajú stať sa silnejšími.
Po tomto všetkom hlavná hrdinka sa začala starať o svojich rodičov a pomáhať svojim bratom.