Na začiatku fikcie,boli obaja pokojní. Priateľsky si podali ruky. Na znak priateľstva sa obdarovali drobnosťou, ktorá otvárala dvere do každej komnaty. Neboli to peniaze, ani suveníry. Sladkosti. Obyčajný cukríky v ich ústach znamenal prelom bariéry medzi dvoma svetmi. Prvý si vždy vložili do úst s neistotou. Začali cmúľať. Na ich tvári sa po chvíli objavil široký úsmev. Dopraskané dlane sa otvárali a sladkosti sa pomaly, ale isto presúvali k novým citom, miernosti, zdržanlivosti, morálnej pravde a spravodlivosti. Panovala tam nádherná atmosféra, ktorú som dovtedy nezažil v žiadnej kúrií – pohoda. Obaja pôsobili vyrovnane, neboli agresívni a čo som ocenil najviac, bol ich zhovievavý prístup k peniazom…..láske, blížnemu…. Nikdy nič podobné som nevideli. Smiali sa na nás, že prečo sa ukrývame za tú smiešnu stenu a stláčame ju. Bolo im to jedno. Nevedeli, čo robíme, lebo fotoaparát dovtedy nikdy nevideli:
– Nestretli sa s ľuďmi. Videli ich na trhu, ale tu pravdepodobne okrem nás ešte nik nebol, – vysvetľoval Robo. Bol to nádherný pocit slobody pri fotografovaní. Nikto nechcel od nás peniaze, mohli sme fotografovať čokoľvek….aj kaviarničku aj pohodičku,,,,aj všetko. Aj ako využiť kresťanské hodnoty v spoločenskom živote.
Viem, že za pár rokov to tak nebude. Naučia sa za svoju krásu a nedotknutosť inkasovať peniaze. Stane sa to rýchlejšie, než by ktokoľvek predpokladal. Možno sa to stane ešte skôr, ako budete čítať tieto riadky. Stačí, keď z hôr prídu turisti z cestovnej kancelárie a tí si to dajú obratom na svoju internetovú stránku ako unikátny výlet s titulkom:
– Robert Bezák podal ruku mons. Sokolovi…..
Koniec fikcie.